Girl on fire 14.

Babyy ! :D keďže príbeh budem pridávať sem a nie na stránku :) keďže sa tu nedá dať "like" pre ďalšiu časť bude treba +5 komentov :)) teda ak chcete aby príbeh pokračoval.. :) Ak máte nejaké otázky/ pripomienky/ sťažnosti napíšte do komentu, pod kapitolu ;)) :D hope you like it!

Rebecca

Eleanor prešla popri mne a objala Danielle. Liam stál vedľa mňa ako vytesaný z kameňa. Tváril sa akoby videl ducha. Danielle sa nesmelo usmiala na El a potom sa jej oči upriamili na mňa.

„Ty si Rebecca, že?“ opýtala sa ma.

Preglgla som a silene sa usmiala. „Áno, Danielle.“

Danielle sa uškrnula. „Predstavovala som si ťa inak,“ poznamenala a pozrela sa na Liama. „Si v poriadku?“

Liam zažmurkal a vzdychol si. „Bolo mi už aj lepšie, ale zvládam to.“

„Ja už pôjdem,“ povedala som a stisla pery. „Liam ozvi sa keby niečo a ty El, zavolaj mi,“ zamrmlala som a vykročila dopredu. Liam ma však chytil za zápästie a pritiahol naspäť.

„Dávaj si pozor,“ zamrmlal a letmo ma pobozkal na líce. Cítila som ako som očervenela. Viem, žeby som sa nemala takto cítiť, ale moje telo proste musí reagovať na Liama takýmto spôsobom.

Prikývla som,  zakývala im a rýchlo vyšla von. Cítila som sa divne. Rýchle som zažmurkala a ponáhľala sa do najbližšieho Starbucksu na obľúbené karamelové latte.

„Beatrice, máš večer čas?“ opýtala som sa Bei do telefónu a odpila si z latte. Vonku už bolo šero a všade okolo mňa sa to hemžilo mladými babami.

„Áno, zlatíčko. Podnikneme niečo?“ odpovedala mi a zachichotala sa. „Môže ísť s nami aj Jessica?“

Prikývla som. „Samozrejme. Na to sa ani nemusíš pýtať,“ zasmiala som sa. „Vyzdvihneš ma okolo ôsmej?“ overovala som si.

„Buď pripravená. Zatiaľ, Becca.“

„Pá.“ Odložila som mobil do tašky a usrkla si z latte. Pristúpilo ku mne nejaké dievča a usmialo sa na mňa.

„Ahoj, Rebecca,“ pozdravila ma.

„Eh, ahoj,“ pozdravila som ju neisto a nesmelo sa usmiala. „Deje sa niečo?“ opýtala som sa  a porozhliadla sa po okolí.

„Chcela som ti len povedať, že ste s Liamom strašne zlatí a držím vám place,“ zapišťala a zasmiala sa. neviem prečo, ale prišla mi zlatá. Bola to asi jedna z mála fanúšičiek, čo ma nechceli zabiť. Usmiala som sa na ňu už o čosi prirodzenejšie.

„Cením si to. Si asi jediná, čo to vidí,“ povedala som jej a mávla rukou. „Ako sa voláš?“

„Sam,“ odpovedala mi pohotovo.

„Ak chceš tak mi môžeš napísať svoje meno na twitter a ja ho dám chalanom,“ navrhla som. Sam nadšene prikývla a čarbala svoje meno na papier a podala mi ho. Odložila som ho do kabelky a usmial sa na ňu.

„Rada som ťa stretla!“

„Aj ja teba. Povedz mi ešte, aký sú chalani?“ opýtala sa ma a od vzrušenia jej vlasy takmer stáli dupkom. Bolo to milé. Už viem čo El myslela tým, že niektoré fanúšičky sú milé.

„Sú skvelí,“ ubezpečila som ju. „Blázni, ale super.“

„Tak zatiaľ, Rebecca,“ pozdravila ma a zakývala.

Odkývala som jej naspäť a bez ďalšieho zastavovania kráčala domov.

„Cítim sa úplne vyšťavene,“ posťažovala som sa Beatrice a Jassice. Odpila som si z drinku a prešla pohľadom po dave tancujúcich ľudí.

„Verím ti,“ prikývla Bea. „Ale to, že chodíš s Liamom je dobrá kompenzácia, nie?“ opýtala som sa ma s úškrnom a drgla do Jassici. Obe sa rozrehotali.

Zamračila som sa. „Nič nie je až také perfektné,“ odsekla som a vyplazila na ne jazyk. Po dnešnom stretnutí v nemocnici som mala náladu pod psa. Nič ma nebavilo a nálada bola viac než na bode mrazu. Dokonca sa mi nechcelo ani piť a to už je čo povedať.

Nepáčilo sa mi ako na mňa Danielle pozerala. Videla som na nej, že miluje Liama, ale prečo potom nie sú spolu? Mám právo vedieť aspoň časť odpovedí. Som predsa jeho priateľka, hoci fake.

Pri bare mi ktosi zakýval. Zaostrila som očami na rozmazanú postavu. Bol to George. Vzdychla som si a postavila sa od stola.

„Ospravedlňte ma,“ zamrmlala som a vzala si kabelku.  Kráčala som k Georgovi so zvodným úsmevom.

„Ahoj, láska,“ pozdravil ma George a bez okolkov ma pobozkal na pery.

Odtiahla som sa a poobzerala sa dookola. „Prestaň,“ precedila som pomedzi zuby. „Nie tu,“ dodala som a usmiala sa. „Nepôjdeme niekam inam? Trebárs aj ku mne.“

Georgovi sa rozžiarili oči a zasmial sa. „Ako povieš.“

Otočila som sa k babám, zakývala im a odišla preč. Nech si myslia čo chcú. Teraz som chcela byť len s Georgom. Cítiť jeho dotyk a užívať si to, ako mi do ucha šepká samé lichôtky. Chcem úplne vytriasť Liama z hlavy a zabudnúť na tieto šialené dni.  

Noci s Georgom boli vždy príjemné. On bol dokonalý.  Bol zábavný, milý a vždy povedal niečo, čo ma potešilo. Som z tých ľudí čo potrebujú počuť lichôtky z každej strany, inak to proste nie je ono. Vstali sme krátko po šiestej.

Nechcelo sa mi babrať z oblečením, tak som si na seba natiahla iba čipkovanú nočnú košeľu. Nahá sa po byte prechádzať nebudem, hlavne nie keď tu je Rachel. George si na seba natiahol čierne boxerky a obaja sme v dobrej nálade vyšli z izby.

V kuchyni sedela Rachel spolu s Liamom. Hlasno som odfúkla a pozrela na Georga.

„Liam, čo tu robíš?“ opýtala som sa priškrtene.

Rachel pokrútila hlavou a prevrátila očami. „Nepredstavíš nás?“

Zaškerila som sa na ňu. „Toto je George, môj kamarát,“ povedala som a mykla plecami. Liam si oblizol pery a vzdychol si.

„Popravde som to čakal. Prišiel som ti oznámiť, že o pár dní odchádzam na pár týždňov do Austrálie,“ hlesol a odpil si z kávy.

Našpúlila som pery. „No dobre, čo s tým mám ja?“

„Si moja priateľka,“ precedil pomedzi stisnuté zuby. „Vieš, podviedla si ma rýchlejšie ako som čakal.“ Chcela som namietať, ale George ma predbehol.

„Kamoš, uvoľni sa,“ začal George a zasmial sa. „Ja a Rebecca, sme naozaj len kamoši. Nič viac, nič menej.“

„Nevrav mi kamoš,“ odvrkol Liam a postavil sa zo stoličky. „Rebecca, keby niečo tak mi zavolaj,“ povedal a obrátil sa k Rachel. „Ďakujem za kávu a za rozhovor.“

Rachel mykla plecami. „Za málo.  Prepáč, za toto divadielko.“

Liam sa usmial a prešiel popri mne ku dverám.

Liam

„Ahoj Rachel,“ pozdravil som sa Rachel a vošiel do bytu. Celý byt voňal rovnako kvetinovo ako jeho majiteľka. Čakal som, že sa Rebecca bude pripravovať do práce, ale okrem Rachel bolo v byte prázdno.

„Mrzí ma čo sa včera stalo,“ začala Rachel a viedla ma do kuchyne. „Dáš si kávu?“

Neprítomne som na ňu pozrel a prikývol. Všimol som si, že byt je vyzdobený samými fotkami Rebecci.  Na každej bola s niekým iným. Na väčšine s El, občas sa tam mihla aj Rachel, nejaké iné jej priateľky ale nikde zo žiadnym chalanom.

„Rada sa na seba pozerá,“ zasmiala sa Rachel, keď si všimla ako fotky skúmam. „Dúfam, že ti nevadí bezkofeinová káva,“ zamrmlala. „Inú nemáme.“

Pokrútil som  hlavou. „Rebecca je doma?“

Rachel si sadla oproti mne a odpila si z kávy. „Áno. Nechcem na nikoho bonzovať, ale mám pocit, že nie je sama,“ zamrmlala a stisla pery. Zahľadela sa na moju tvár a skúmala reakciu.

Mykol som plecami. „Nič šokujúce,“ zahundral som priškrteným  hlasom. Odvčera som nemal bohvie akú náladu. V kuse som rozmýšľal nad Andym a neskôr už aj nad Danielle. Starosti sa na mňa hrnuli z každej strany. „Prišiel som jej oznámiť, že o pár týždňov odchádzam.“

„Kam?“

„Do Austrálie.“

Rachel prikývla a váhavo na mňa pozrela. „Viem, že si o mojej sestre myslíš len to najhoršie, ale ona nie je zlá,“ šepla a zahľadela sa na pohár s kávou. „Zabije ma ak zistí, že som ti to povedala, ale čo už.“

„Povedala čo?“ opýtal som sa a prekvapene na ňu pozrel. Neveril som, že Rebecca je nejaký citlivý človek, ktorému na niekom záleží. Rodina je u nej kdesi na samom spodku rebríčka a práca je prvoradá. Taký by človek rozhodne byť nemal.

„Naši rodičia sú skvelí, no len priveľa pracujú. Keď sme boli malé nemali na nás čas. Rebecca bola živé dieťa, no bola dosť, ehm, tučná. Všetky deti ju odstrkovali, posmievali sa jej. Keď mala dvanásť, už to nezvládala. Rozplakala sa a povedala, že už takto nechce žiť. To bolo posledný krát čo som ju videla plakať,“ Rachel na chvíľu zmĺkla a pozrela na mňa či ju registrujem. „Začala zdravo jesť, športovať a veľmi rýchlo chudnúť. Stal sa z nej úplne iný človek. Pár svojich starých kamarátov vymenila za tie najvyzývavejšie baby zo školy, čo sa jej predtým posmievali. Začala sa obliekať dosť neprimerane a vláčila sa s partiou deciek so zlou povesťou. Išla to s ňou dolu vodou, až kým nešla na výšku. Vtedy sa dala dokopy. Trochu. Ale už si ani nepamätám tú usmiatu Rebeccu, ktorá v kuse len žartuje.“ Rachel zmĺkla a pozrela sa znovu na mňa. „Ona nie je zlá, len potom všetkom nedáva najavo svoje pravé emócie. Radšej sa bude hrať na nedobytnú pevnosť čo nikoho nepotrebuje, akoby mala priznať, že jej na niekom skutočne záleží.“

„Čo si tým všetkým chcela povedať?“ opýtal som sa chrapľavým hlasom. 

„Nemal by si ju súdiť Liam. Nemám právo ti to hovoriť, lebo sa nepoznáme, ale prosím, správaj sa k nej milo. Ja verím, že moja mladšia sestrička je kdesi vnútri.“

Prikývol som. „Budem sa snažiť.“ V duchu som si predstavil Rebeccu v mladšom vydaní, bez dokonalej postavy a večného ironického úsmevu. Možno naozaj nie je taká zlá, pomyslel som si, ale hneď tú myšlienku zarazil, lebo Rebecca vošla do miestnosti sporo odetá a s chalanom po boku. Ten chalan mi bol okamžite nesympatický. Vadil mi po Rebeccinom boku.

Šokovane na mňa hľadela. „Liam, čo tu robíš?“ opýtala sa zastretým hlasom.

Rachel si vzdychla. „Nepredstavíš nás?“

Rebecca sa silene zaškerila. „Toto je George, môj kamarát.“

Teraz som si vzdychol pre zmenu ja a oblizol suché pery. „Po pravde som to čakal. Prišiel som ti oznámiť, že o pár dní odchádzam na pár týždňov do Austrálie.“

Rebecca sa zamračila a našpúlila pery. „Čo s tým mám ja?“

Musel som sa poriadne snažiť, aby som jej nepovedal niečo veľmi škaredé. Rachel ma varovne kopla po stolom. „Si moja priateľka,“ precedil som pomedzi zuby napokon. „Podviedla si am rýchlejšie ako som čakal,“ dodal som. Nech je rada, že zo mňa vybehlo len toto.

 „Kamoš, uvoľni sa,“ začal George a zasmial sa. „Ja a Rebecca, sme naozaj len kamoši. Nič viac, nič menej.“ George si asi neuvedomoval, že predo mnou stojí len v boxerkách a práve vyšiel z Rebeccinej spálne.

„Nevrav mi kamoš,“ odvrkol som podráždene. „Rebecca, keby niečo tak mi zavolaj,“ zamrmlal som a obrátil sa k Rachel. „Ďakujem za kávu a za rozhovor.“

Rachel mykla plecami. „Za málo. Prepáč, za toto divadielko.“

Usmial som sa na ňu a postavil sa zo stoličky a prešiel popri Rebecce ku dverám.

„Cítiš sa už lepšie?“ opýtal som sa Andyho a ustarostene stiahol obočie. Príšerne ma mrzelo čo sa stalo. Neznášam, keď ľudia čo mám rád trpia mojou vinou. Pohľad na Andyho, ktorý ležal na nemocničnej posteli ma dosť zožieral.

Andy sa usmial. „Bolo mi aj lepšie, ale nesťažujem sa. Ty sa pochváľ. Vraj tu bolo včera rušno,“ zasmial sa, ale po chvíli sa od bolesti mierne strhol.

„Stretla sa tu Rebecca a Danielle,“ zamrmlal som. „Bolo to celé divné. Mal som predstierať, ako veľmi Rebeccu milujem alebo sa rozbehnúť do Daninho náručia?“

Andy si vzdychol. „To musíš vedieť sám,“ odpovedal mi a narovnal sa.

Mykol som plecami. „Danielle šialene ľúbim, ale odkedy sa do môjho života vplietla Rebecca, celkom som stratil hlavu. Plaché baby sú zlaté, ale drzá a povrchné sú sexy. Ja si o Rebecce nechcem myslieť, že je sexy.“

Andy prevrátil očami. „Rebecca je kus ženy a ty si chlap. Musel by si byť teplý aby si to poprel.“

„Máš pravdu,“ odmlčal som sa. „Myslíš, že keď sa dvaja priťahujú a popri tom neznášajú môže všetko ostať na bode mrazu?“ opýtal som sa a prehrabol si vlasy.

„Od nenávisti k láske je len na skok,“ odvrkol Andy a zasmial sa. „Liam, ale pochybujem, že ty a Rebecca by ste sa do seba vedeli zamilovať. Obaja ste úplne iný. Jediné čo by medzi vami mohlo vzniknúť je posteľný románik a to tuším nehrozí, alebo áno?“ skúmavo na mňa pozrel a čakal na moju reakciu.

Vzdychol som si a prikývol. „Máš pravdu. Môj cieľ je Danielle a to sa v žiadnom prípade nezmení.“ Hneď ako som to však vyslovil som si pred očami predstavil Rebeccinu tvár ako sa usmieva tým svojím typickým úsmevom, až sa mi rozbúchalo srdce. 

 Rebecca a George :)